fulltext
klíčová slova
a  b  c  d  e  f  g  h  i  j  k  l  m  n  o  p  q  r  s  t  u  v  w  x  y  z 



Záver

Adornova a Benjaminova polemika ohľadne reifikujúcich vs. demokratizujúcich účinkov nových medií na kultúrnu oblasť je stále aktuálna. Na jednej strane sú technooptimisti, ktorí v duchu Benjamina tvrdia, že technológie majú pozitívny vplyv na percepciu umenia. „Bez technologíí bych nemohl dělat to, co dělám a měl bych proto být vděčný a plný pokory. Jde o to vědět, jak s nimi zacházet,“ hovorí producent elektronickej hudby Vladislav Delay. „A co je ještě důležitejší, hudební tvorba se stává demokratičtější,“ dodáva jeho žánrový súputník Frank Bretschneider. Hudobný teoretik Simon Frith tvrdí, že nové technológie poskytujú „nové príležitosti pre individuálne a kolektívne prejavy“. Podľa Andrewa Goodwina je sampler prístrojom, ktorý umožňuje transformáciu čitateľa na spisovateľa, poslucháča na hudobníka a zmazáva rozdiely medzi originálom a kópiou a preto je vhodné ho analyzovať Benjaminovským prizmatom.

DJ nepotrebuje originál, jeho modus operandi je založený na práci s reprodukciami, tvrdí Ulf Poschardt. Hudba je druh umenia, ktoré je a priori založené na reprodukčných možnostiach. Pre DJa sú originály nepodstatné, keďže originálom je v hudbe de facto živé vystupenie. „Reprodukovateľnosť je základom demokratického a pokrokového umenia, umenia pre masy, pop.“ Aura originálu je taktiež bezpredmetná, DJ ju k svojej práci nepotrebuje. Nové technológie (hi-fi, čiže high fidelity – doslova vysoká vernosť) umožňujú čo najväčšiu podobnosť s „originálom“. Nové technológie v rukách DJov a bedroom producers nemali reifikujúci účinok. Predstavitelia elektronickej hudby technológie využívali vo svoj prospech, často proti inštrukciám výrobcov. Dištancovali sa voči kultúrnemu priemyslu, stáli mimo neho.

Nadväzujúc na Adornov technopesimizmus niektorí autori (Goodwin) tvrdia, že technológie homogenizujú hudobnú produkciu, vytvárajú formulkovité hudobné motívy, ktoré sa neustále opakujú, viď používanie samplov Jamesa Browna ad absurdum. Racionalizáciou hudobnej produkcie (čoraz lacnejšie technológie nahradzujú „živých“ inštrumentalistov) sa nivelizujú hudobné nahrávky. Inovácie v hudbe nastanú len vtedy, keď ich výrobcovia zabudujú do technológií. Hudobnú produkciu v jej technokratickej ére ovplyvňujú aj externé faktory, napríklad kto vlastní technológie, kto si ich môže dovoliť, atď. Fetišizácia technológií ma za následok dehumanizáciu, štandardizáciu a nivelizáciu hudby. „S nástupem technologií dochází k radikálnímu pádu úrovně muzikantství a skladatelských schopností a dostali jsme se dokonce do fáze, kdy mnohým stačí jen ta technologická dokonalost, což je podle mě opravdu směšný prístup,“ tvrdí producent Vladislav Delay. Podľa Reynoldsa, i keď sampler poskytuje „nekonečné možnosti“ manipulácie so zvukom, producenti sú obmedzení „funcionalistickými kritériami žánru, v ktorom tvoria.“

Ďalším bodom teoretických polemík je zaradenie samplingu a DJ-kultúry do moderny alebo postmoderny. Modernistické snahy o dosiahnutie originality a teleologickej inovácie, ktoré charakterizovali modernu sa stali v období hlasajúcom, že „všetko tu už bolo“ bezpredmetné. Postmoderna v umení sa prejavuje polyštýlovosťou a abundantnosťou informácií, ktoré i zo spacio-temporálnych dôvodov recyklujú. „Jak uvnitř skladby samotné, tak inklinace k menším útvarům..., k opuštění závazné stylovosti systémem koláží, náznakových citací, směšováním žánrů a forem.“ Mottom postmoderny by mohlo byť „aus alt macht neu“ – resp. dvojité kódovanie (double coding): staré je východzím bodom nového, a tiež jeho predpokladom. Tvorba ako proces ex nihilo v postmoderne ustúpila recyklácii a rekontextualizácii. V hudobnej praxi je nositeľom postmoderny medzi inými hlavne sampling ako kompozičný proces. „Sampling je nový spôsob ako robiť niečo, čo tu s nami bolo už dlhú dobu: tvorenie s nájdenými objektmi.“

Svojou otvorenosťou voči heterogénnym zdrojom, ktoré sa v DJskom mixe arbitrárne stretávajú je mix postmodernou technikou. Na druhej strane strih je praktikou, ktorá sa spája hlavne s avantgardným umením. Podľa Poschardta DJing patrí do tzv. „vysokej moderny“ (hochmoderne), a tým nadväzuje na teleologický charakter avantgardných praktík zo začiatku 20. storočia a je dedičom umelcov ako napríklad Duchamp, Warhol alebo Malevič. „Táto estetika vôbec nie je postmoderná – je modernistická s tanečným beatom...,“ tvrdí Goodwin. Poschardt tvrdí, že DJing svojou „láskou k vlastnej produkcii, ktorá uľahčuje ťažký život v gete“ kontrastuje s cynizmom a určitou negativitou postmoderny. Disco DJi alebo hip-hopoví DJi z Bronxu sa a priori neriadili avantgardistickými manifestami a postmodernistickými teóriami, ani ich nepotrebovali. Boli v prvom rade praktikmi, ktorí tvorili. Poschardt priznáva, že jednoznačná kategorizácia DJingu buď do moderny alebo postmoderny je kvôli komplexite obidvoch termínov a žánrovej otvorenosti DJ-kultúry pomerne zložitá. Podľa Reynoldsa tanečná hudba, v ktorej sa využíva sampling – ktorú nazýva “sampledelia” – obsahuje elementy postmoderny i rekontextualizačných praktík musiqe conrete.

Je zrejmé, že jednoznačné zaradenie kultúry DJingu a samplingu buď do moderny alebo postmoderny je nemožné. Z formálnej stránky nadväzujú na avantgardu a jej techniky montáže a koláže, ktorú modifikovali na cut´n´paste a z ideologického na postmodernu a jej eklekticizmus, žánrovú otvorenosť a rekontextualizačné praktiky. DJing a sampling bez akýchkoľvek obmedzení v sebe implicitne kombinuje prístupy moderny i postmoderny a zároveň svojvoľne plundruje z rezervoáru popkultúry.

Zvukoví pytliaci pytliačia na majetkoch iných, prisvojujú si svoju „korisť“ bez hrozby právnych postihov, modulujú ju k nepoznaniu prostredníctvom zneužívania nových technológií, resp. kreatívneho využívania starých, vyradených technológíí, a následne ju použijú vo svojich artefaktoch. Sampling je intertextuálnym nástrojom otvorených diel. Brikoléri 21. storočia vytvorili autonómnu hudobnú paradigmu, ktorá favorizuje kreatívnu recykláciu. Napriek tomu, že transformácia existujúceho objektu a priori nemení status quo mediálneho diskurzu, aj vďaka týmto rekontextualizačným metódam sa „recipient oslobodil z pasivity“.
Práca vznikla na pode EKS FHS UK, 2006.